Stránka venovaná poľovníctvu a milovníkom prírody.

poľovnícke psy

Rozvoj poľovníckej kynológie na Slovensku.

17. února 2009 v 12:51


Po vzniku prvej Československej republiky nemožno hovoriť vôbec o organizovanej kynológii na Slovensku napriek tomu, že sa na poľovačkách psy používali. Boli to však psy bez preukazov pôvodu a mnohé mali pochybný pôvod. Bol to logický dôsledok situácie v poľovníctve vôbec, ktoré postrádalo akýkoľvek organizačný základ. V Čechách v tom čase existoval Československý lovecký a kynologický říšský sväz a aj kynológia tu mala už primeranú úroveň.
Po roku 1918 začali prichádzať na Slovensko mnohí Česi, ktorí spoločne so Slovákmi, zaujímajúcimi sa o poľovníctvo, sa usilovali zmeniť dovtedajšiu situáciu. Keď v roku 1920 vznikol na Slovensku LOS, najskôr musel prekonať najrôznejšie ťažkosti, preto neprejavil žiadny záujem o organizovanie kynológie a zrejme preto o nej nebola zmienka ani v jeho stanovách. Postupne sa však začala situácia v používaní loveckých psov zlepšovať aj na Slovensku, pretože mnohí českí poľovníci, ktorí na Slovensko prišli, boli aj chovateľmi čistokrvných poľovných psov. Išlo predovšetkým o stavače, ktoré sa stali základom chovov u nás, i keď ešte ich chovatelia neboli organizovaní v nijakom klube.
V roku 1923 sa v Brne založila Československá myslivecká jednota, ktorej stanovy obsahovali už aj starostlivosť o kynológiu: chov poľovných psov a usporadúvanie výstav a skúšok. Keďže jednými z prvých slovenských pobočiek LOS boli pobočky v Novom Meste n/Váhom, Trenčianskych Tepliciach a v Nových Zámkoch, práve tu sa začala venovať pozornosť aj rozvoju poľovníckej kynológie.
Hodno spomenúť aspoň niektorých jednotlivcov, ktorí položili základy poľovníckej kynológie u nás. Bol to predovšetkým prof. Jaroslav Svoboda, pôsobiaci už roku 1919 na gymnáziu v Trenčíne a neskoršie v Bratislave. Ďalej to bol prednosta stanice v Nových Zámkoch Josef KadIec, ktorý nám odovzdal svoje bohaté skúsenosti. Jeho odchovanci, ako bol Jozef Tobiáš v Leviciach, Jozef Valenta v Nových Zámkoch, Václav Podhora v Bratislave a ďalší, sa pričinili o organizovanie kynológie, o usporadúvanie skúšok a prehliadok. Boli aj praktickými chovateľmi a cvičiteľmi. Z domácich kynológov sa o propagáciu čistokrvných psov nemálo zaslúžil Ladislav Gresnárik zo Šale.
Skutočný začiatok rozvoja poľovníckej kynológie na Slovensku sa datuje od roku 1928, keď sa začali usporadúvať aj prvé skúšky stavačov (Nové Zámky). Bolo to zásluhou Josefa Kadleca, prednostu železničnej stanice v Nových Zámkoch, ktorý bol aj zakladateľom tamojšieho Loveckého a kynologického spolku. Práve jeho pričinením sa každoročne konali skúšky stavačov, v tých časoch jediné na Slovensku. J. Kadlec sa stal aj prvým kynologickým referentom pre Slovensko a v tejto funkcii pracoval až do odchodu zo Slovenska. Bol aj organizátorom prvých výstav poľovných psov v Nitre, Bratislave a v Trenčianskych Tepliciach. J. Kadlec bol prvým kvalifikovaným rozhodcom na Slovensku a jeho odbornosť uznávali aj v zahraničí. Za zásluhy o rozvoj slovenskej kynológie a na uctenie jeho pamiatky sa každoročne od roku 1994 usporadúvajú všestranné skúšky stavačov - Memoriál Josefa Kadleca, na ktorom víťaz získava titul Všestranný víťaz SR.
Od roku 1939 bol funkciou kynologického referenta pre Slovenského poverený Koloman Slimák. V roku 1932 v Novom Meste n/Váhom okrem LOS začal pôsobiť aj novo vzniknutý Myslivecký spolok, orientovaný na Zemský odbor ČSMJ. Nový spolok vyvíjal všestrannú činnosť, avšak zásluhou K. Slimáka, ktorý bol jedným z iniciátorov jeho založenia, prosperoval najmä v kynológii a čoskoro sa zaradil medzi najagilnejšie organizácie na Slovensku. Usporadúval skúšky, výstavy, chovateľské prehliadky a výcvikové kurzy.
Po rozbití ČSR v roku 1939 ostalo Slovensko bez plemennej knihy, ktorá sa viedla v Prahe pre celú ČSR. Hrozilo nebezpečenstvo, že odchovy šteniec zostanú bez rodokmeňov, keďže ich nebolo kde zapísať. Na jeseň roku 1939 sa potom založila Slovenská plemenná kniha psov pre všetky plemená. Touto formou sa viedla až do založenia Spolku chovateľov ušľachtilých psov. Slovenská plemenná kniha sa viedla v Novom Meste n/Váhom až do roku 1960.
Po druhej svetovej vojne sa ako prví na Slovensku začali aktivizovať kynológovia v Novom Meste n/Váhom, ktorí už na jar v roku 1946 usporiadali jarné skúšky stavačov. Na jeseň toho istého roku sa z iniciatívy novomestských kynológov konali jesenné skúšky stavačov po prvý raz ako Memoriál Josefa Kadleca. Podujatie si získalo postupne popularitu a ako vrcholné kynologické podujatie pre stavačov sa od roku 1974 konalo na Slovensku každoročne. Najúspešnejším vodičom v histórii tohto memoriálu je Otto Banás.

Ako prví na Slovensku už v r. 1946 usporiadali kynológovia v Novom Meste n/Váhom aj celoslovenský zvod poľovných psov. V roku 1948 boli novomestskí kynológovia poverení usporiadaním Memoriálu Karla Podhajského - vrcholnej celoštátnej súťaže stavačov v ČSR. Memoriál K. Podhajského sa v ČSR konal už od roku 1932. Slovenskú kynológiu na tomto memoriáli najúspešnejšie reprezentovali naši vodiči v sedemdesiatych a osemdesiatych rokoch. Z 54 ročníkov tohto memoriálu boli slovenskí kynológovia 12 krát víťazmi.
Najväčšie úspechy dosiahla slovenská poľovnícka kynológia v rokoch 1970 až 1990. zásluhu na tom malo aj kynologické oddelenie SPZ v Bratislave, ktorého vedúcim bol František Siget. Od roku 1990 predsedom kynologickej komisie SPZ je Ing. Š. Štefík, ktorý je aj prezidentom novovzniknutej Slovenskej kynologickej jednoty, zastupujúcej slovenskú kynológiu v Medzinárodnej kynologickej federácii - FCI.
Slovenská poľovnícka kynológia dosiahla nielen predpísané počty jednotlivých plemien, ale aj po stránke pracovného výkonu sa dostala na špičku v strednej Európe. Potvrdzujú to výsledky na medzinárodných porovnávacích skúškach stavačov, na ktorých sme sa pravidelne zúčastňovali a víťazili. Naša kynológia zaznamenala úspechy aj po stránke exteriérovej a plemenitby poľovných psov.
K medzinárodnému úspechu slovenskej kynológie prispeli aj nitrianski kynológovia, ktorí po úspešnom organizovaní deviatich ročníkov národnej výstavy organizujú od roku 1984 každoročne Medzinárodnú výstavu psov všetkých plemien. Organizácia výstavy dosahuje už tradične veľmi dobrú úroveň a slovenská kynológia sa tak dostala do povedomia európskej kynologickej verejnosti.
Na Slovensku sa organizujú tri memoriály ako vrcholové súťaže poľovných psov:
- Memoriál Josefa Kadleca od roku 1946 pre stavače
- Memoriál Františka Sigeta od roku 1988 pre duriče
- Memoriál Andreja Renču od roku 1990 pre slovenské kopovy
Do roku 1992 sa SPZ podieľal aj na organizovaní Memoriálu Karla Podhajského, ktorý sa od roku 1993 organizuje len ako vrcholová medzinárodná súťaž stavačov Českej republiky. Adekvátnou súťažou na Slovensku je Medzinárodná súťaž stavačov o Pohár Kolomana Slimáka od roku 1994.

Slovenský hrubosrstý stavač

15. února 2009 v 21:28
Slovenský hrubosrstý stavač

Pôvod: Slovenská republika
Použitie: poľovný pes
Klasifikácia: 7. skupina - stavače, 1. sekcia - kontinentálne stavače, so skúškou


Dátum publikovania platného štandardu:


Celkový vzhľad: stredne silný pes pracovného typu, silnejšej kostry, pritom však ušľachtilých tvarov, sivastej základnej farby, s hrubým osrstením.
Použitie, povaha: spôsobilý pre výkon v poli, v lese i vo vode, najmä však pre prácu po výstrele na stope postrieľanej zveri, jej dohľadanie a prinesenie. Je poslušný a ľahko cvičiteľný.
Hlava: dostatočne dlhá, suchá, bez záhybov kože, veľkosťou primeraná k telu.
Lebka: lebečná časť obdĺžnikového tvaru, nadočnicové oblúky výrazné, čelová brázda viditeľná, na zátylí hmatateľný hrbolček.
Čelový sklon: mierny.
Papuľa: dĺžka približne ako lebečná časť hlavy, dostatočne hlboká i široká, spodná čeľusť pravidelná, pevná, s dobre vyvinutým chrupom, chrbát nosa rovný.
Čucháč: dostatočne veľký, nozdry širšie, tmavej farby.
Pysky: stredne vyvinuté, priliehajúce, tmavého sfarbenia.
Chrup: nožnicový zhryz.
Oči: mandľového tvaru, inteligentného výzoru, jantárovej farby, u šteniec a mladších psov blankytné, očné viečka tmavo sfarbené.

Uši: primerane dlhé, nasadené so širokým úponom nad rovinou oka, zaokrúhlené.
Krk: stredne dlhý, suchý, bez kožných záhybov, dobre osvalený, v kohútiku vysoko nasadený.
Telo
Celkový vzhľad: pes pevnej kostry, vyššej postavy, rovný pevný chrbát s vysoko nasadeným krkom a vyššie nesenou hlavou.
Kohútik: výrazný, dobre nadväzujúci na líniu chrbta.
Chrbát: rovný, dobre osvalený, pevný, stredne dlhý, mierne spáditý.
Zadok: široký, dostatočne dlhý, plynulo nadväzujúci na líniu chrbta; ani prestavaný ani príliš zrazený.
Hrudník: úmerný k stavbe tela, dostatočne dlhý, široký a hlboký, siahajúci po lakťový kĺb, rebrá zaoblené, predhrudie veľmi dobre vyvinuté.
Brucho a slabiny: mierne vtiahnuté.
Chvost: stredne silný, vyššie nasadený, v pokoji nesený zvisle, v pohybe vodorovne, dobre osrstený, srsť však nesmie tvoriť kefku, Skracuje sa o polovicu dĺžky.
Končatiny dobre vyvinuté s rovným postojom pri pohľade zo strany i spredu.
Rameno: dobre osvalené, lopatka je šikmo položená, pevne upnutá k hrudníku, uhol medzi ramennou kosťou a lopatkou tvorí 110°. Uhol medzi ramennou kosťou a predlaktím tvorí 135°.
Predlaktie: suché, dobre osvalené, smeruje kolmo.
Nadprstie: dostatočne silné, pomerne krátke a skoro kolmé.
Labky: dobre klenuté, uzatvorené, zaokrúhlené, pazúry a vankúšiky tmavej farby.
Zadné končatiny: zo strany dobre zauhlené, zozadu rovné.
Stehnáa predkolenie: primerane dlhé, široké a dobre osvalené.
Pätový kĺb: suchý.
Podpätie: takmer kolmé.
Labka: dobre klenutá, uzatvorená, zaokrúhlená, vankúšiky a pazúry tmavej farby.
Chôdza: vyrovnaná, živá, pri hľadaní sa pohybuje väčšinou cvalom.
Osrstenie
Srsť: hrubá, skladá sa z podsady a pesíkov, podsada je krátka, jemná a hustá, v lete sa zvyčajne stráca, pesíky sú asi 4 cm dlhé, tvrdé, rovné, priliehajúce k telu.
Osrstenie papule: na spodnej časti papule a pyskoch je srsť dlhšia a mäkšia, vytvára tzv. fúz. Na obočí je výrazná a smeruje šikmo nahor. Čelo, temeno a líca pokrýva krátka, hrubá srsť, ucho krátka a mäkšia srsť.
Farba: základná je sivastá, svetlejšieho alebo tmavšieho odtieňa, bez bielych znakov alebo s bielymi znakmi na končatinách alebo predhrudí. Okrem toho je prípustné sivasté sfarbenie s väčšími alebo menšími bielymi fľakmi alebo striekaním po tele, tzv. beloš.
Koža: stredne tlstá, pružná, bez záhybov, sivastej farby.
Veľkosť: výška v kohútiku psa 62 až 68 cm, suky 57 až 64 cm.
Tvar: pomer dĺžky trupu k výške v kohútiku má byť pri psovi 10:9, pri suke môže byť až 10:8.
Chyby
Hrubé chyby: vyššia alebo nižšia postava ako predpisuje štandard, príliš svetlá farba prechádzajúca do belavej, ťažkopádna, neušľachtilá postava, veľká ťažká hlava, prehnutý chrbát, príliš dlhé a mäsité uši, dlhá, hodvábna srsť, krátke osrstenie bez fúzu, nepravidelné postoje končatín.
Vylučujúce chyby: iná základná farba ako sivastá, predhryz, podhryz, entropium, ektropium, monorchid, kryptorchid.
Poznámka: psy musia mať obidva normálne vyvinuté semenníky úplne zostúpené v miešku.

Hanoverský farbiar

15. února 2009 v 21:17
Hanoverský farbiar

Hannoverscher Schweisshund

Pôvod: Nemecko
Použitie: farbiar, dohľadávač
Klasifikácia: 6. skupina duriče, farbiare a príbuzné plemená, sekcia 2 farbiare, so skúškou.
Dátum publikovania platného štandardu: 9. 6. 1999
Krátky prehľad histórie: hanoverské farbiare sa vyvinuli takmer bez zmeny z tzv. stredovekých leithundov. Leithund zo skupiny brakovitých zaujímal už v období kmeňových práv germánskych kmeňov (okolo r. 500 po Kr.) výnimočné postavenie. So zavedením strelných zbraní sa zmenil spôsob poľovačky na vysokú. Vyžadoval sa pes, ktorý by dohľadal postrelenú zver. Leithund mal pre túto prácu výborné predpoklady, a tak vznikol leithund-farbiar. Najmä hanoverský poľovnícky dvor v Hanoverskom kráľovstve ďalej rozvíjal toto plemeno. Od roku 1894 sa oň stará spolok Hirschmann, kde aj vytvorili názov plemena hanoverský farbiar. Odvtedy sa tieto psy chovajú podľa prísnych kritérií výkonu a používajú sa výlučne v revíroch vysokej ako dohľadávače raticovej zveri.
Celkový vzhľad: výkonný hanoverský farbiar je stredne veľký, silný pes dobrých proporcií. Dobre postavené, silno osvalené predné i zadné končatiny mu umožňujú vytrvalo pracovať. Príliš vysoké končatiny, predovšetkým prestavaný predok bránia dobrej práci čuchom na stope a sú netypické. Hlboký široký hrudník vytvára dostatočný priestor pre pľúca a umožňuje tak dlhé, vytrvalé štvanie. Mierne vráskavé čelo a jasné, tmavé oči vytvárajú typický vážny výraz tváre. Typickou pre plemeno je i červená základná farba, ktorá môže prechádzať od svetlého plavočerveného až po tmavé pásikavé, takmer čierno pôsobiace sfarbenie.
Dôležité proporcie:
- dĺžka tela k výške v kohútiku: 1,4:1,
- hĺbka hrudníka k výške v kohútiku: 0,5:1,
- dĺžka chrbta nosa k dĺžke hlavy: 0,5:1.
Povaha/správanie: pokojné a isté, pritom citlivé voči vodičovi a vyberavé - kritické voči cudzím. Vysoká schopnosť koncentrácie pri dohľadávaní zveri s vyvinutým svorkovým vzťahom voči vedúcemu poľovníkovi.
Hlava: čelo je trochu vráskavé.
Temeno
Lebka: je široká, smerom dozadu sa rozširuje a je plocho zaoblená. Výbežok medzitemennej kosti nie je výrazný. Pri pohľade z profilu sú nadočnicové oblúky výrazné.
Čelový sklon: pomerne výrazný, najmä pri samcoch.
Tvárová časť
Čucháč: široký, väčšinou čierny, zriedka tmavohnedý, veľký a široký. Nosné dierky dobre otvorené. Chrbát nosa je mierne vyklenutý alebo skoro rovný, psy ho majú klenutejší. Smerom k čelu sa postupne zužuje.
Papuľa: mocná, hlboká a široká. Dobre vyvinutá pre výkon, tvorí asi polovicu dĺžky hlavy. Mocná sánka.
Pysky: široko prevísajúce, dobre zaoblené.
Ćeľuste/chrup: čeľuste normálne vyvinuté, veľmi silné, rovné, vytvárajúce potrebný priestor pre všetkých 42 zubov. Nožnicový alebo kliešťový zhryz.
Líca: svalnaté, veľmi silné.
Oči: výrazné, viečka dobre chránia oko, tmavé dúhovky. Bez entropia či ektropia.
Uši: stredne dlhé, vysoko nasadené, v nasadení široké, hladké, visia tesne popri hlave a nestáčajú sa. Spodný okraj je tupo zaoblený.
Krk: dlhý a silný, postupne sa rozširuje smerom k hrudníku. Koža na krku voľná, mierny lalok je prípustný.
Trup
Horná línia: dlhá, často mierne prestavaná.
Kohútik: normálne vystupuje, nasadenie krku je mocné.
Chrbát: silný.
Bedrá: klenuté, široké a ohybné.
Kríže: dlhé a široké, smerom k chvostu mierne klesajú.
Hrudník: hlboký a priestranný, skôr hlboký ako široký.
Brucho: mierne vtiahnuté v postupne stúpajúcej línii.
Chvost: vysoko nasadený, dlhý, mierne zahnutý, pri koreni hrubý, postupne sa zužuje smerom k špici.
Končatiny
Predné končatiny
Všeobecne: pri pohľade zboku zvislo postavené pod telo a rovné. Pri pohľade spredu rovné, často pri zemi naúzko. Dobré proporcie v pomere k trupu.
Plecia: lopatky plocho priliehajú k hrudníku a majú pevné svalstvo, sú šikmé.
Ramená: dlhé.
Lakte: pohyblivé, dobre dozadu umiestnené lakte priliehajú k hrudníku.
Predlaktia: rovné a svalnaté.
Kĺby nadprstí: široké a skoro rovné.
Nadprstia: nikdy nie úplne strmé.
Labky: sú silné, okrúhle a uzavreté, s veľkými hrubými vankúšikmi, prsty dobre klenuté, silné pazúriky.
Zadné končatiny
Všeobecne: pri pohľade zboku mierne podstavené alebo posunuté dozadu. Dobre zauhlené. Pri pohľade zozadu rovné. Pre stredne veľkého psa, ktorý je dlhší ako vysoký sú v pomere k trupu normálne.
Boky: široké a priestranné.
Stehná: so silným svalstvom.
Kolená: kĺby zauhlené viac ako 120°.
Predkolenia: rovné a suché.
Päty: široké a silné.
Podpätia: skoro kolmé na zem.
Labky: zaokrúhlené, pevne uzavreté.
Pohyb: ovláda všetky typy pohybu, pohyb výdatný, pružný a najmä cval priestranný. Pri práci uprednostňuje krok a cval.
Koža: hrubá, značne voľná, na hlave a niekedy na krku vráskavá. Typické je vráskavé čelo.
Osrstenie
Srsť: krátka, hustá, hrubá až drsná, iba na zadnej strane stehien má byť srsť dlhšia a hrubšia. Chvost: srsť je hustá a drsná, na spodnej strane trochu dlhšia a hrubšia.
Farba: svetlá až tmavá jelenia červená. Viac alebo menej pásikavá. Môže, ale nemusí mať tmavú masku. Malé biele škvrny na hrudi sa tolerujú.
Veľkosť: psy 50-55 cm, sučky: 48-53 cm.
Hmotnosť: psy 30-40 kg, sučky 25-35 kg.
Chyby: každá odchýlka od uvedených bodov sa pokladá za chybu, ktorej hodnotenie presne závisí od stupňa odchýlky;
- kvadratická stavba,
- jemné kosti,
- chyby chrupu: chýbanie P1 alebo iných zubov, predhryz, podhryz,
- ektropium, entropium,
- stočené alebo malé uši,
- pes vzadu silne prestavaný,
- poklesnutý alebo kaprí chrbát,
- súdkovitý hrudník,
- veľmi zakrivený alebo tenký chvost,
- strmé alebo voľné plecia,
- výrazne kravský alebo súdkovitý postoj zadných končatín,
- roztiahnuté prsty, zajačie labky.
Vylučujúce chyby: veľmi výrazne sa prejavujúce alebo mnohé naraz sa vyskytujúce horeuvedené chyby.
Poznámka: psy musia mať obidva normálne vyvinuté semenníky úplne zostúpené v miešku.

Bavorský farbiar

15. února 2009 v 21:14
Bavorský farbiar

Bayerischer Gebirgsschweisshund

Pôvod: Nemecko
Použitie: farbiar.
Klasifikácia: 6. skupina - duriče a farbiare; 2. sekcia - farbiare, so skúškou.
Dátum publikovania platného štandardu: 01. 04. 1996
Krátky prehľad histórie: všetky stopovacie psy a farbiare pochádzajú z pôvodného duriča - braky. Všetky duriče majú citlivý nos na stope a farbe, istotu na farbe, sú veľmi spoľahlivé a na stope alebo farbe hlasité. Pôvodne vyberali zo svorky najspoľahlivejšie a najistejšie duriče a na remeni s nimi hľadali farbu postrelenej zvere. Z týchto najpokojnejších a ľahko ovládateľných jedincov sa neskôr vyšľachtili stopárske psy (pracujúce na prirodzenej studenej stope) a farbiare (sledujúce farbu, tzv. "pokazené stopovacie psy"). Prikrížením geneticky najbližšie stojacich plemien koncom 18. a začiatkom 19. storočia vznikol dnešný hanoverský farbiar. Po revolúcii v roku 1848, teda po rozpade veľkých revírov a po zmene niekdajších loveckých metód na sliedenie (pirsch) a poľovačku s postriežkou (ansitzjagd) pri skvalitnení strelných zbraní, začali sa psy používať po streľbe.
Pri špecializácii na spoľahlivú prácu na vodidle bola dôležitá hlasitosť na stope, vytrvalosť a ostrosť, hlavne v horských revíroch. Tu sa ukázal hanoverský farbiar ako príliš ťažký. Aby sa dosiahla požadovaná výkonnosť aj v ťažkých horských podmienkach, choval barón Karg-Babenburg Reichenhall čistokrvne po roku 1870 zušľachteného, ľahšieho horského farbiara, ktorý vznikol krížením hanoverského farbiara s červeným horským duričom. Postupne vytláčalo toto plemeno iné psy z horských revírov, takže bavorský farbiar je dnes klasickým sprievodcom horárov a lesníkov. Roku 1912 bol založený "Klub pre bavorské farbiare" so sídlom v Mníchove. Je jediným uznaným klubom pre bavorské farbiare v Nemecku.
Celkový vzhľad: harmonický, ľahší, stredne veľký pes, veľmi pohyblivý a svalnatý. Je trochu dlhší ako vysoký, vzadu mierne prestavaný, postavený na nie príliš vysokých končatinách. Hlava je vodorovne nesená alebo trochu zdvyhnutá, chvost je nesený vodorovne alebo šikmo nahor .
Povaha a správanie: pokojný a vyrovnaný, oddaný svojmu majiteľovi, zdržanlivý k cudzím. Vyžaduje sa pevný, sebaistý, neohrozený a ľahko ovládateľný pes, ktorý nie je plachý ani agresívny.
Hlava
Temeno: pomerne široké, plocho zaoblené, čelo výrazne odsadené, nadočnicové oblúky výrazne vyvinuté, výbežok medzitemennej kosti nevýrazný.
Čelový sklon: výrazný.
Tvárová časť
Čucháč: dobrej veľkosti, nie príliš široký, nozdry dosť otvorené; čiernej alebo tmavočervenej farby.
Papuľa: od očí dosť odsadená, trochu kratšia ako temeno, dostatočne široká, nie špicatá. Chrbát nosa mierne vyklenutý alebo rovný.
Pysky: previslé, stredne hrubé; kútiky zreteľné.
Čeľuste, chrup, zuby: silné čeľuste s perfektným, pravidelným a úplným nožnicovým zhryzom, pričom rezáky hornej čeľuste bez medzery presahujú cez spodné a zuby sú kolmé k čeľusti. Zubov má byť 42 podľa zubnej normy. Kliešťový zhryz sa pripúšťa.
Líca: iba mierne zvýraznené.
Oči: jasné; pozorný pohľad. Nie príliš veľké, ani okrúhle, tmavohnedé alebo o trochu svetlejšie. Pigmentované viečka dobre priliehajú.
Uši: trochu dlhšie ako stredne dlhé, ale dosahujú maximálne po ňucháč. Sú ťažké, vysoko nasadené, v nasadení široké, dole zaokrúhlené, ovisnuté, priliehajú k lícam a nie sú stočené.
Krk: stredne dlhý a silný; trochu voľná koža.
Trup
Horná línia: od kohútika dozadu mierne stúpa.
Kohútik: málo výrazný. Plynulý prechod od krku do chrbta.
Chrbát: mocný a pružný.
Bedrá: pomerne krátke, široké, veľmi svalnaté.
Kríže: dlhé a pomerne ploché.
Hrudník: pomerne široký, dobre vyvinuté predhrudie, oválny hrudný kôš, hlboký a dlhý, rebrá dosahujú ďaleko dozadu.
Spodná línia a brucho: postupne stúpa dozadu, brucho je mierne vtiahnuté.
Chvost: stredne dlhý, dosahuje po päty, vysoko nasadený, vodorovne alebo mierne šikmo nahor nesený.
Končatiny
Predok všeobecne: končatiny od predlaktia nadol spredu rovné a paralelné, pri pohľade zboku stoja dobre pod telom, dobre zauhlené .
Plecia: šikmé, dozadu položené lopatky so silným svalstvom.
Ramená: dlhé, so suchým svalstvom.
Lakte: priliehajú k telu, nemajú byť vtočené ani vytočené.
Predlaktia: suché a zvislé; silné kosti, mocné svalstvo.
Kĺby nadprstia: mocné.
Nadprstia: mierne dopredu zošikmené.
Predné labky: lyžicového tvaru, s dobre klenutými, tesne zovretými prstami; vankúšiky dostatočne silné, hrubé, odolné a dobre pigmentované. Pohybujú sa paralelne, v postoji ani pohybe nemajú byť vtočené ani vytočené. Pazúriky čierne alebo rohovinové.
Zadné končatiny
Všeobecne: silné kosti, pri pohľade zozadu rovné a paralelné. Dobre zauhlené.
Stehná: široké a svalnaté.
Kolená: mocné.
Predkolenia: pomerne dlhé, svalnaté a šľachovité.
Päty: mocné.
Podpätia: krátke, zvislé.
Zadné labky: lyžicového tvaru, s dobre klenutými, zovretými prstami, vankúšiky tučné, hrubé, odolné a dobre pigmentované. Pohybujú sa paralelne, v postoji ani v pohybe nemajú byť vtočené ani vytočené. Pazúriky čierne alebo rohovinové.
Pohyb: priestranný, dobre vykračuje a zaberá, predné aj zadné končatiny sa pohybujú rovno a paralelne, ľahko pružia.
Koža: pevná, napnutá.
Osrstenie
Vlastnosti srsti: hustá, hladká, priliehavá, pomerne drsná, málo lesklá, jemnejšia na hlave a ušiach, drsnejšia a dlhšia na bruchu, končatinách a chvoste.
Sfarbenie: sýtočervené, srnčie, červenohnedé, žltočervené aj plavé až žemlové, červenosivé ako zimná srsť jelenej zveri, aj zadymené alebo s čiernou prímesou. Na chrbte je základná farba často najintenzívnejšia. Papuľa a uši sú tmavé. Na chvoste je čierna prímes. Malý, svetlý znak na hrudi je prípustný.
Veľkosť: psy 47-52 cm, sučky 44-48 cm. Pre psov ani sučky neexistuje žiadna tolerancia nahor ani nadol.
Chyby: každá odchýlka od uvedených bodov sa má pokladať za chybu, ktorej posúdenie je závislé od stupňa odchýlky.
Hrubé chyby:
- mäsovosfarbený ňucháč,
- slabý predhryz alebo podhryz, čiastočné kliešte,
- veľmi volné viečka,
- výrazný kaprí alebo klesajúci chrbát,
- veľmi plochý alebo súdkovitý hrudník,
- silno vtočené alebo vytočené lakte,
- veľmi prestavaný zadok,
- veľmi úzko postavené, kravské alebo do O zakrivené zadné končatiny tak v postoji, ako aj v pohybe,
- príliš jemné alebo riedke osrstenie,
- výrazne odlišné sfarbenie, čierne sfarbenie s červenými znakmi,
- nesprávna veľkosť.
Vylučujúce chyby:
- povahová slabosť,
- výrazný predhryz alebo podhryz, krížový zhryz, chýbajúce zuby (s výnimkou P1),
- ektropium, entropium,
- vrodený kýpťovitý chvost.
Poznámka: psy majú mať dva zjavne normálne vyvinuté semenníky úplne zostúpené v miešku.

Slovenský kopov

15. února 2009 v 21:05

Vývoj plemena

Slovenský kopov sa na území Slovenska choval niekoľko storočí, hoci nie presne v dnešnej podobe.
V minulosti sa poľovníci zameriavali predovšetkým na jeho poľovnícke vlastnosti hlasito a vytrvalo prenasledovať zver, prípadne ju zastaviť a držať na mieste i niekoľko hodín. Jednotný štandard, výška, sfarbenie boli iba druhoradé, nevýznamné vlastnosti. V porovnaní s dnešným kopovom sa uprednostňovali skôr vysokonohí a telesne silnejší jedinci. Prvé písomné zmienky o kopovoch sú zo 17. - 18. storočia a zakazuje sa v nich kríženie s inými psami ( Slimák 1964 ). To naznačuje , že už vtedy boli snahy o zachovanie čistoty rasy kopova a dôvodom bolo isto jeho vynikanie nad ostatné plemená.


K jednotnému typu chovu kopova sa na Slovensku prikročilo okolo roku 1915 a týkalo sa najmä sfarbenia. Ustálenie výšky na 50 cm si neskôr vyžiadali zákony a nariadenia, zakazujúce duriť zver vysokonohými duričmi. Za začiatok novodobého šľachtenia kopova možno požadovať rok 1936, v ktorom bol usporiadaný prvý chovný zvod kopovov v Banskej Bystrici. Na ňom a postupne aj na ďalších vybrali prvých chovných jedincov pre budúci kontrolovaný chov. Neboli to však iba chovné zvody. Viacerých jedincov vyberali aj náhodne , čo pretrvávalo ešte niekoľko rokov po skončení druhej svetovej vojny. Prvé zápisy do plemennej knihy a vydávanie rodokmeňov začalo od roku 1940, kedy bola založená Slovenská plemenná kniha psov. Už vtedy bol vypracovaný štandard len málo sa líšiaci od dnešného. Od začiatku cieľavedomého chovu slovenského kopova v roku 1936 prešiel jeho vývoj niekoľkými etapami. Prvý významný medzník už v začiatkoch šľachtenia spočíval vo výbere genotypovo vhodných jedincov pre budúci kontrolovaný chov.

Druhá etapa šľachtenia kopova spočívala v selekcii potomstva a výbere najvhodnejších potomkov, ktoré prenášali požadované vlastnosti. Túto etapu môžeme nazvať aj etapou overovania genotypu rodičov a následne aj potomkov. Do tretej etapy prechádzal chov postupne, keď už dochádzalo iba k vzájomnému kríženiu vybranej populácie. V tomto období sa už do chovu nevyberali noví jedinci neznámeho pôvodu a populácia sa začala postupne stabilizovať. V tejto etape dochádzalo k vzájomnému prenikaniu génov a všetky jedince sa stávali do určitej miery príbuznými.. Súčasne s prebiehajúcou selekciou dochádzalo k zužovaniu jej genetickej variability, hoci celková početnosť populácie narastala. Základ dnešného chovu vychádza z 26 jedincov, vybraných v prvej etape šľachtenia. Niekdajších 14 psov a 12 súk vytvorilo súčasnú širokú chovateľskú základňu. Mnohé nesú mená svojho pôvodu, prípadne meno svojho majiteľa, rozhodne však stoja na špici šľachtiteľskej práce. Rodičmi Tambora z Dunajca, prvého chovného kopova z kontrolovaného spojenia bol pes Brok Havran a suka Diana Havran. Po ňom nasledovala veľká séria jeho priamych potomkov, medzi ktorými bol napríklad Drak spod Líščieho vrchu, Útok Krnáč, Norman Sobrana a ďalšie. Kontrolovaný výber v roku 1953 ako posledný ukončil pes Zahraj Ilavský. Ich spojením sa uzatvára veľká etapa prvotného výberu psov a súk do chovu. Uplynulo veľa rokov šľachtiteľskej práce, kým sa podarilo dosiahnuť ustálenosť plemena. Po dvadsiatich siedmich rokoch šľachtenia FCI schválila navrhnutý štandard kopova a zároveň boli splnené podmienky pre jeho zapisovanie do plemennej knihy.
Pri stanovovaní cieľov ďalšieho chovu treba vychádzať z doterajšieho vývoja kopova. Plemeno musí spĺňať všetky podmienky, potrebné pre jeho praktické poľovnícke využitie s jeho nenapodobiteľnou špecializáciou duriča. Treba si uvedomiť, že nikde na svete niet obdoby tohto plemena a že jeho doplnenie , či tzv. občerstvenie krvi je možné len z domáceho chovného materiálu. Otázke šľachtenia a udržania chovu slovenského kopova treba venovať takmer profesionálnu starostlivosť, sledujúcu nielen udržanie vysokej pracovnej a exteriérovej stability, ale aj zachovanie dostatočnej genetickej diverzity populácie pre jej trvalé zachovanie . Je to naše naše národné plemeno a to si zaslúži náležitú pozornosť.
Zdroj : Slovenský kopov v poľovníckej praxi. Krátené.


Štandard

Celkový vzhľad


Vždy čierny s hrdzavohnedým až mahagónovým pálením na pyskoch, nad očami, vnútornej strane ušníc, končatinách, spodnej strane chvosta a na zadku. Ľahšej stavby tela, ale pritom pevnej kostry obdĺžnikovitého tvaru. Výška súk v kohútiku 40-45 cm, psov 45-50 cm. Srsť stredne dlhá s hustou podsadou.

Vlastnosti

Odvážny temperamentný pes, dostatočne silný, prispôsobený pre vnikanie do lesných húštín. Dokáže niekoľko hodín hlasito sledovať čerstvú stopu. Vyniká smelosťou a vytrvalosťou. Má výborný čuch a neobyčajne vyvinutý orientačný zmysel.

Použitie

Prednostne sa používa na lov diviačej zveri ako durič. Vhodný je na individuálny aj spoločný lov, prehľadáva malé aj veľké húštiny. Ako durič pracuje na veľkom priestore. So záujmom hlasito sleduje aj stopy inej zveri ( jelenej, danielej, muflonej, srnčej, zajačej, medveďa, rysa, líšky, mačky... ). Osvedčil sa aj na dohľadávanie postrelenej zveri. Vhodný je do podhorských a horských revírov, ale aj do rovín. Osrstením vyhovuje aj pre poľovanie na snehu.

Hlava

Primerane veľká

Nos

vždy čiernej farby, primerane veľký, nozdry mierne otvorené, koniec nosa mierne zašpicatený. Nos rovný, v pomere k lebke primerane dlhý, nie príliš široký. Pysky sú kratšie, priliehajúce, neprevísajú, sú tenké so zreteľným kútikom. Čeľuste : pravidelné, pevné, s dobre vyvinutým úplným chrupom. Lebka : mierne zaokrúhlená na temene, obdĺžnikového tvaru, zreteľné nadočnicové oblúky. Badateľná čelná ryha s hmatateľným tylovým výstupkom. Čelový sklon asi 45 stupňov. Smer pozdĺžnych osí nosového chrbta a lebky je približne rovnobežný. Oči : prezrádzajú živosť a odvahu. Sú hlbšie vsadené, tmavé, mandľovitého tvaru. Očné viečka sú vždy čierne.

Krk

Dobre nasadený, nesený v uhle asi 135 stupňov, kratší, svalnatý, bez voľných záhybov kože.

Predné končatiny

Plece a rameno kratšie, dobre vyvinuté a svalnaté. Ramenný uhol tvorí asi 110 stupňov. Predlaktie smeruje kolmo dolu a je suché. Zápästie je krátke, záprstie taktiež kratšie, mierne sklonené. Labka je oválna, prsty dobre klenuté. Pazúry vždy čierne a silné. Vankúšiky na labkách vždy tmavé, dobre vyvinuté.

Trup

Hruď široká, dobre vyplnená. Hrudník stredne hlboký, mierne široký a dlhý. Rebrá oblúkovité, šikmo nasadené. Chrbát rovný, stredne dlhý. Bedrá kratšie, dostatočne široké, pevné, svalnaté. Brucho a slabiny mierne vtiahnuté. Zadok kratší, stredne široký a zaoblený.

Zadné končatiny

Stehno dostatočne široké, primerane dlhé a svalnaté. Holeň široká, primerane dlhá, dobre osvalená. Päta asi 15 cm vysoká, mierne široká. Pätový uhol asi 150 stupňov. Priehlavok a predpätie je dlhé asi 8 cm. Smeruje mierne dopredu. Je bez vlčích pazúrikov. Labky oválne, prsty uzatvorené a dobre klenuté. Vankúšiky prstov dobre vyvinuté, tmavej farby.

Chvost

Nasadený o niečo nižšie, ako je rovina chrbta, primerane silný, ku koncu sa zbiehajúci. Siaha po pätový kĺb. V pokoji je nesený zvisle dolu, v akcii šabľovito hore v uhle asi 150 stupňov.

Osrstenie

Srsť je 2 až 5 cm dlhá, stredne hrubá, priliehavá a hustá. Na chrbte a chvoste dlhšia. Podsada hustá, najmä v zimných mesiacoch, nesmie chýbať ani v lete.

Pokožka

Tmavá až čierna, priliehavá, bez voľných záhybov.

Chôdza

Vyrovnaná, živá.

Hmotnosť

15 až 20 kg.

Chyby

Vyššia postava ako predpisuje štandard, iné sfarbenie ako čierne, biele znaky, nepresné ohraničenie kresby. Svetlé oko, neúplný chrup, chybný hryz, ľahké, zašpicatené ucho, previsnuté pysky, voľná koža na krku, ťažkopádna zavalitá postava, nápadne dlhý chvost, chvost v pokoji nesený nad rovinou chrbta, ťažká hlava, plochý hrudník, mäkký chrbát, mäkké labky, nesprávne postavenie končatín, otvorené alebo zatvorené oko, príliž krátka srsť bez podsady, alebo príliš dlhá a zvlnená.

Miery slovenského kopova (priemerný ideálny typ)

  • Hmotnosť 16 kg
  • Výška v kohútiku suka 43 cm, pes 46cm
  • Dĺžka hlavy 22 cm
  • Dĺžka lebky 13 cm
  • Šírka lebky 10,5 cm
  • Dĺžka nosového chrbta 9 cm
  • Šírka hrudníka 16,5 cm
  • Výška hrudníka 22 cm
  • Hĺbka hrudníka 31,5 cm
  • Dĺžka trupu 55 cm
  • Obvod hrudníka za lakťami 66 cm
  • Obvod hrudníka pri poslednom nepravom rebre 54 cm
  • Dĺžka päty 15 cm
  • Uhol medzi lopatkou a ramennou kosťou 110 stupňov
  • Uhol medzi ramennou a vretennou kosťou 140 stupňov
  • Uhol medzi bedrovou a stehennou kosťou 130 stupňov
  • Uhol medzi stehennou a holennou kosťou 130 stupňov
  • Uhol medzi holennou kosťou a priehlavkom 145 stupňov
  • Uhol medzi rovinou chrbta a krkom 135 stuňov

Maďarský stavač

15. února 2009 v 15:25 | riso11
Maďarský stavačalebo maďarská vyžla (krátkosrstý maďarský stavač po maďarsky magyar vizsla rövidszörü a drsnosrstý maďarský stavač po maďarsky magyar vizsla drotzörü) je plemeno psa pochádzajúce z Maďarska uznané v FCI v skupine 7 pod číslami 57 a 239.

Vzhľad

Maďarská vyžla je stredne veľký, elegantný pes obdĺžnikového formátu tela. Vyskytuje sa v dvoch variantoch: krátkosrstom a drsnosrstom. Každý variant má svoj vlastný štandard, pričom sa odlišujú od seba iba typom srsti.
Pre maďarského stavača je typická jemne modelovaná hlava s miernym stopom. Štandard vyžaduje nožnicový skus. Uši dosahujú asi 3/4 dĺžky hlavy a sú nasadené mierne vzadu na hlave. Majú tvar V s guľatou špičkou. Suchý a ušľachtilý krk nadväzuje na výrazný kohútik. Chrbát je rovný, bedrá široké. Chvost je nasadený nižšie, pri koreni je široký, ku koncu sa zužuje. Vyžla má priestorný a široký hrudník.
Hrudné končatiny sú rovné a dlhé. Zadné končatiny vyzerajú byť silnejšie a vďaka osvaleniu sú výraznejšie. Labky sú oválne, klenuté a odolné voči vonkajším vplyvom.
Plemeno bolo vyšľachtené na prácu v priestore, čomu zodpovedá aj pohyb. Prirodzený pohyb vyžly je klus a pri práci využíva vytrvalý cval.
Maďarský stavač má pevnú, priliehavú kožu bez záhybov či lalokov. Krátkosrstý variant má krátku srsť bez podsady v rôznych odtieňoch žemlovej farby. Sfarbenie musí byť jednotné, pripúšťa sa tmavšie zafarbenie uší. Drsnosrstý variant má 2-3 cm dlhú srsť s podsadou. Táto srsť má chráni psa pred nepriaznivým počasím a poraneniami. Pre drsnosrstú vyžlu je typické výrazné obočie a brada.
Maďarský stavač



Krajina pôvoduMaďarsko
FCI kód7/1/57 a 7/1/239
Štandardy
Výška54-60 cm (suky)
58-64 cm (psy)
Hmotnosť25-35 kg
Pôvodné určeniepoľovný pes
Terajšie určeniepoľovný pes
Názov v krajine pôvoduMagyar Vizsla
Synonymámaďarská vyžla, vyžla
Zaužívaná skratkaMOK, MOD


Povaha a využitie

Maďarská vyžla je typický stavač. Má vynikajúci čuch, vlohy na vystavovanie zveri a vrodenú ochotu aportovať. Je vhodná najmä na prácu na poli, uplatní sa však ako všestranný poľovný pes. Vyžla svojou povahou patrí medzi mäkšie psy, preto ju nie je vhodné vychovávať drilom, ale trpezlivým, dôsledným prístupom. Má výborný vzťah k ľuďom, k svojej svorke je oddaná.
Vyžla je aj dnes ešte v prvom rade pes pracovný, i keď vďaka svojmu atraktívnemu vzhľadu priťahuje v poslednej dobe aj ľudí, ktorí ju chovajú ako rodinného psa. Nie je to však v dnešnej dobe zriedkavý jav ani u iných pracovných plemien. Vyžla je však stavač a strata jej poľovných vlôh, ktoré boli dlhé roky u plemena šľachtené, by bola škoda. Preto si každý záujemca o toto plemeno musí uvedomiť, že štandard plemena neupravuje iba požiadavky na jeho exteriér, ale aj na prácu.
Vyžla je vytrvalý pes vyžadujúci každodenný pohyb, inak nebude spokojná a môže sa správať deštruktívne. Nestačí jej krátka prechádzka raz za deň a určite potrebuje zamestnanie. Nemusí sa nutne venovať poľovnému výcviku, i keď na uchovnenie je potrebná skúška. Uplatní sa v rôznych kynologických športoch (agility, flyball, dogtrekking a pod.)

poľovné psie plemená

8. února 2009 v 18:09


Poľovné sliediče















Írsky vodný spanielAngl. springer spanielAmer. cocker spanielAmer. cocker spanielCocker spanielLabradorský retriever



Hladkostrstý retrieverWelshský springerAmerický cocker spanielAmer. cocker spanielCocker spanielCocker spaniel







Labradorský retrieverZlatý retriever
Kontinentálne stavače



Taliansky hrubosrstýVajmarský krátkosrstýMalý MunsterlandskýNemecký dlhosrstýČeský fúzačNemecký krátkosrstý



Nemecký drôtosrstýMaďarský drôtosrstýSlovenský hrubosrstýNemecký drôtosrstýVeľký MunsterlandskýNemecký dlhosrstý



Český fúzačNemecký drôtosrstýNemecký krátkosrstýNemecký krátkosrstýMaďarský krátkosrstýPudelpointer







Bretónsky stavačVajmarský dlhosrstý
 
 

Reklama