Stránka venovaná poľovníctvu a milovníkom prírody.

lesná zver

Muflón lesný (Ovis musimon)

18. února 2009 v 11:27 | riso11
Muflóny žili kedysi v hornatých skalnatých pohoriach okolo Stredozemného mora. Dnes sa vyskytujú už len na Sardínii a Korzike. Na Slovensko sa začali dovážať v druhej polovici 19. storočia a veľmi dobre sa zaklimatizovali v Malých Karpatoch, v Tribečskom pohorí, Vtáčniku a Považskom Inovci. Stavy muflónov sa v súčasnosti odhadujú na 9 700 jedincov.
Muflón dosahuje dĺžku 110 až 130 cm, výšku v kohútiku 70 až 90 cm a hmotnosť 35 až 55 kg. Muflónice sú menšie a dosahujú najviac 30 kg. Letná srsť muflóna je krátka, hrdzavohnedá, biele osrstenie je na bruchu, vnútornej strane a spodku nôh, okolo papule, vovnútri uší a okolo krátkeho chvosta na sedle. Sedlo v lete býva nenápadné, môže chýbať, v zime býva však výrazné. Muflónice sú v lete okrovohnedé bez sedla. Zimná srsť je hustá a tmavšia s hrivou od krkom, takže na tele muflóna vynikajú biele partie.
Muflón má mohutné špirálovite stočené rohy. Mladému muflónikovi u po 2. mesiaci začínajú narastať rožky a ročný ich má dlhé 25 až 35 cm. Spočiatku sú ploché, v ďalších rokoch sú už trojhrané a priečne vrúbkované. Dvojročné muflóny majú už tuľajky dlhé 50 až 60 cm. V ďalších rokoch sa ročné prírastky tuľajok skracujú a starý muflón ich má dlhé až 88 cm bohato vrúbkované; mávajú 60 až 80 vrúbkov. Okrem vrúbkov sú na nich ročné prírastky oddelené hlbšími priečnymi ryhami. Vznikajú vždy po ukončení ročného prírastku v zime. Podľa počtu takýchto rýh sa určuje vek muflóna. Sfarbenie rohov býva tmavohnedé a lesklé. Rast sa zvyčajne končí v 10. roku. Muflónice sú bezrohé, len zriedka im môžu vyrásť krátke kýptikové rôžky.
Muflónej zveri najlepšie vyhovujú suché zmiešané lesy so skalnatou pôdou do nadmorskej výšky 1 000 m. Vyhýba sa nížinným leso, vlhkým terénom a oblastiam s vysokým snehom. Jej silné ratice, ktoré dopredu kónicky zužujú, umožňujú bezpečný pohyb v skalnom teréne. Na mäkkých lesných pôdach sa nedostatočne obrusujú ratice, a keď sú dlhé, sťažujú zveri chôdzu. Muflóny žijú v čriedach, v lete v menších, v zime vo väčších - až 50 jedincov. Iba staršie muflóny sa zvyknú združovať a žijú v oddelených skupinkách po 2 až 5 jedincov. Len v ruji sa pridávajú k čriedam ostatnej muflónej zveri, kde žijú až do jari. Čriedu vedie staršia vodiaca muflónica, barany idú vždy na konci čriedy. Muflónia zvar má výborný zrak i čuch, je veľmi plachá a ostražitá, obratne skáče a rýchlo behá. V teréne sa črieda pohybuje dosť hlučne a v nebezpečenstve sa muflóny ozývajú varovným hvizdom podobným kýchnutiu. Vtedy sa črieda dýva na útek, po prebehnutí krátkej vzdialenosti zastavuje a znova vetrí. Ak zistí, že je pokoj, pasie sa ďalej, inak pokračuje v úteku. Z často vyrušovaných miest sa odsťahuje. Pritom sa dobre znáša s ostatnou raticovou zverou.
Muflónia zver nie je náročná na potravu. Spása trávy, rôzne byliny, najmä mladé letorasty, ale aj plody stromov a kríkov, v zime machy a lišajníky. V tichých lokalitách pasie sa i celý deň. V zimnom období sa sústrďuje na južných slnečných svahoch. Do otvorených polí nevychádza na pašu.
Ruja muflónov sa začína v novembri a trvá až do decembra. V chladnom počasí sa začína skôr, v teplešom neskoršie. Staré barany sa snažia ovládnuť čriedu muflónic, pričom dochádza i k tvrdým súbojom. Bojujú tak, že zo vzdialenosti asi 20 m narážajú do seba rohmi a snažia sa jeden duhého odtlačiť od čriedy. Takéto nárazy rohov počuť dosť ďaleko. Boj sa skončí, keď slabší, úplne vysilený muflón opustí čriedu. Muflóny sa zúčastňujú na ruji až v treťom roku, a tak staré muflóny ešte strpia vo svojej čriede aj dvojročné muflóny. Tie často medzi sebou navzájom bojujú. Starý muflón zostáva pri svojej čriede až do konca zimy.
Na jar, pred kladením mláďat, sa čriedy rozpadajú, muflónice si vyhľadávajú hustejšie mladiny, kde asi po 5 mesiacoch gravidity, teda v apríli alebo začiatkom mája, rodia jedno, zriedka dve mladé. Hneď po narodení sa stavajú na nohy a zvyčajne už po 2 hodinách nasledujú muflónicu. Matka sa o mladé dobre stará a odvážne ich bráni v nebezpečenstve. Keď sú mladé už trocha väčšie, zvyčajne v júni, dávajú sa muflónice zase do čried. Mláďatá sicajú matku asi 6 mesiacov a ona ich zvoláva hlasným bečaním. Pri matke ostávajú až do jari a pohlavne dospievajú ako jedenapolročné.
Najväčšími nepriateľmi muflónov sú vlky, rysy, líšky a v zime najmä túlavé psy. Muflónia zver v zime ťažko znáša silné mrazy a vysoký sneh, vtedy je odkázaná na intenzívne prikrmovanie.




Mačka divá (Felis silvestris)

16. února 2009 v 15:20

Mačka divá
(Felis silvestris)

Opis: Telo má dlhé až 80 cm, chvost 30 cm a hmotnosť je 3 - 9 kg. Samce sú ťažšie a väčšie. Srsť na chrbáte je sivá až sivohnedá. Nohy a chvost sú pruhované. Spodná strana tele je krémosvetlá. Od mačky domácej sa odlišuje predovšetkým robustnejším telom, väčšou hlavou, kratším a huňatejším chvostom s čiernym koncom, menšími ušnicami, dlhšou srsťou a dlhšími hmatovými fúzmi. Pomerne časté kríženie s mačkou domácou však možno rozlíšiť len podľa lebečných znakov. Náš poddruh mačky divej nie je priamym predkom mačky domácej.


Rozšírenie a biotop:
Z niekdajšieho súvislého areálu ostali dnes v Európe len izolované oblasti výskytu. Pôvodné populácie sa vo väčšej miere zachovali predovšetkým v juhovýchodnej Európe a na Pyrenejskom polostrove, všade inde boli takmer alebo úplne vyhubené. V ČR bola vyhubená pred koncom 19. storočia a ojedinelé zástrely z 20. storočia sú zrejme imigranty. Na Slovensku síce prežila v hojnom počte, ale v ostatnom decéniu jej početnosť výrazne poklesla. Súčasný výskyt v strednej Európe je predovšetkým výsledkom častých znovuosídľovacích akcií. Hoci sa ju v roku 1970 pokúsili reintrodukovať aj na Šumave, v ČR sa v súčasnosti vyskytujú väčšinou len zatúlané jedince z Nemecka a najmä zo Slovenska. Najlepšie existenčné podmienky nachádza divá mačka v listnatých lesoch teplejších polôh, kde v zime nie je vysoká snehová pokrývka.


Biológia:. Divé mačky sa pária koncom zimy za hlasitého mňaukania a vrešťania, ktoré sprevádza boj kocúrov o mačku. Gravidita trvá deväť týždňov, 3 - 5 mláďat sa rodí v apríli až v máji. Oči sa im otvárajú po 10 dňoch, cicajú 4 mesiace a na mäsitú potravu si začínajú zvykať od 6. - 7. týždňa. Matku opúšťajú po pol roku a pohlavne dospievajú koncom prvého roku života. Môžu sa dožiť 12 - 14 rokov. Okrem času párenia a odchovu mačiatok žije mačka divá samotársky. Cez deň sa ukrýva v dutinách stromov, skalnatých trhlinách alebo opustených brlohoch líšok a jazvecov. Tak ako aj iné mačkovité šelmy sa rada slní. Aktívne je za šera a v noci. Má veľmi dobrý zrak a sluch, ale menej dokonalý čuch, ktorý používa predovšetkým pri vnútrodruhovej sociálnej komunikácii. Teritórium veľké niekoľko desiatok hektárov si ozačuje na nápadných miestach trusom, močom a sekrétom medziprstných žliaz pri tzv. brúsení pazúrov.


Potrava:
Divá mačka loví predovšetkým drobné cicavce, ktoré sú rozhodujúcou zložkou jej potravy. Zvyšok tvoria väčšie cicavce do veľkosti zajaca, vtáky do veľkosti bažant, jašterice, obojživelníky a hmyz. Ako všetky šelmy má v prírode významnú funkciu a jej negatívny vplyv na početnosť malej zveri sa už tradične preceňuje.



Legislatívny status:. Divá mačka patrí medzi celoročne chránenú zver a legislatíva ochrany prírody a krajiny ju zaraďuje medzi veľmi ohrozené živočíchy so základnou hodnotu 40 000 Sk.



Diviak lesný(Sus scrofa)

15. února 2009 v 18:01
Sus scrofa
diviak lesný




Popis: Diviaky majú rypák, na konci ktorého je okolo nozdier chrupkovitý disk vystužený malou kostičkou. Na nohách majú kopýtka. Kožu majú hrubú, srsť dlhú, štetinatú. Chvost je tenký, otáčavý. Diviak lesný býva dlhý 0,9 m až 1,8 m. Chvost má 15 - 30 cm. Hmotnosť spravidla 50-190 kg (samce) a 35-160 kg (samice), ale v niektorých oblastiach, napríklad v Karpatoch, majú samce aj 350kg. Sfarbenie kolíše od čiernej, cez červenohnedú po svetlohnedú. Mláďatá majú typické pruhy. Samce majú vyčnievajúce očné zuby (kly), ktoré sú však v porovnaní s inými drumi diviakov pomerne malé. Žijú v skupinách (samica s mláďatami), dorozumievajú sa krochkaním a kvičaním. Samice sa zvyknú zoskupovať do čried pozostávajúcich z 20 aj viac jedincov. Samce sa k skupine pripájajú iba v čase rozmnožovania. Juhoeurópske diviaky lesné sú celkovo menšie ako severoeurópske. Žijú asi 20 rokov. Na základe ďalekého rozširovania diviaka sa rozlišuje veľké množstvo poddruhov. Poddruhy sú diferencované na základe bazálnej dĺžky lebka a veľkostných rozdielov. Dĺžka slznej kosti klesá zo západu na východ a výška narastá. Celá lebka je pritom kratšia a vyššia. Severné a severozápadné druhy majú okrem toho aj viac hustého a dlhšieho osrstenia. Na ostrovoch žijúce diviaky sú všeobecne menšie.
Výskyt a rozšírenie: Obýva rôzne habitaty, živí sa rozmanitou potravou, rýchlo behá a vynikajúco pláva. Uprednostňujú listnaté a zmiešané lesy a radi sa válajú v bahne. Žije (s medzerami) v celej južnej polovici Eurázie a v severnej Afrike. V Európe nežije prakticky len na Veľkej Británii, na Škandinávskom polostrove a v severnom Rusku. (Prípadný poddruh domáca ošípaná samozrejme žije aj inde).

Medveď hnedý(Ursus arctos)

15. února 2009 v 17:59
Ursus arctos
medveď hnedý




Popis: Medveď hnedý (Ursus arctos) je najväčšia európska šelma. Dĺžka jeho tela je 1,7 - 2,2 m, výška v kohútiku 90 - 125 cm. Dospelé medvede sú v priemere ťažšie a väčšie ako medvedice: samce obyčajne vážia 140 - 320 kg, samice 100-200 kg a majú o čosi menšiu a plochejšiu hlavu. Farba srsti je hnedá s rôznymi odtieňmi od čiernohnedej až po svetlohnedú. Chrup má silný s veľkými očnými zubami. Prsty má zakončené dlhými pazúrmi a aj keď ich nemôže sťahovať do pošiev, vie sa dobre šplhať po stromoch. Veľmi dobre má vyvinutý čuch. Aj jeho sluch je veľmi dobrý, no na druhej strane nemá až taký dobrý zrak ako iné šelmy a nehybné predmety rozozná iba na menšiu vzdialenosť. Pohybuje naraz obidvoma nohami z jednej strany a preto má kolísavú chôdzu. Na rozdiel od iných šeliem medvede nemajú vyvinutú takmer žiadnu mimiku tváre a jej výraz sa nemení. Žije zväčša samotársky, párenie prebieha v máji - júni. Mláďatá (2 - 3) sa rodia v brlohu počas zimného spánku (január - február), ktorý trvá 75 - 120 dní. Pri matke ostávajú 2 - 3 roky. Pohlavne dospievajú vo veku 3 - 4 rokov, dožívajú sa asi 30 rokov.
Výskyt a rozšírenie: Medveď hnedý pôvodne obýval celú Európu, Euráziu a Severnú Ameriku. Dnes sú jeho stavy výrazne zredukované. Žije v Škandinávii, Rusku, Karpatoch, Alpách, Kanade a USA - predovšetkým na Aljaške. Je nekorunovaný kráľ našich lesov, na Slovensku sa pri prechádzkach prírodou môžeme stretnúť s medveďom hnedým eurosibírskym. Obýva hornaté oblasti vo výške približne 700 - 1 500 m so zmiešanými a ihličnatými lesmi. Žije samotársky v tichých a ťažko prístupných miestach, kde je dostatok vody a lesných plodov. Svoje teritórium si označuje pachovými značkami, výkalmi, ale najmä pazúrmi a záhryzmi na kmeňoch stromov a zaberá 20 - 60 km2. S príchodom zimy, keď začne padať prvý sneh, sa medveď utiahne do svojho brloha, ktorý preňho nie je problém pripraviť. Postačia mu mladé smrečiny, zvalený strom, skalný previs. Do brlohu vchádza zadkom a dáva si pozor, aby zanechal po sebe čo najmenej stôp. Po napadnutí snehu je potom dôkladne utajený a ukladá sa na zimný spánok.
Ochrana: Populácia medveďa hnedého kvôli svojej ochrane prežila aj na Slovensku. Najpočetnejšie stavy medveďov sú v lesoch pohorí Malá Fatra, Veľká Fatra, Nízke Tatry, Západné a Vysoké Tatry, Poľana. Na Slovensku sa odhaduje počet medveďov na 700 - 850 jedincov. Niektoré jedince migrujú aj na Moravu a do Poľska. Medveď hnedý je na Slovensku celoročne chránený druh, súčasne je prísne chránený aj podľa viacerých medzinárodných dohovorov. Na jeho lov je potrebné udelenie výnimky Ministerstva životného prostredia.


Líška hrdzavá(Vulpes vulpes)

15. února 2009 v 17:58

Vulpes vulpes
líška hrdzavá




Popis: Najtypickejším znakom líšky hrdzavej je jej huňatý chvost. Tento nočný lovec, blízky príbuzný domáceho psa, žije ponajviac v rovinatej krajine, v poslednej dobe sa však stále častejšie objavuje i v mestách. Dĺžka tela samec 112 cm, samica 108 cm, hmotnosť: samec 5,9 kg, samica 5,2 kg. Popri typicky červenej líške hrdzavej sa u nás vyskytujú odlišne sfarbené jedince, napríklad "uhliarka", ktorá má hrdlo, brucho a plecia veľmi tmavé. Niektoré líšky majú na pleciach tmavý kríž, iné sú zase celkovo svetlejšie. Dožíva sa obvykle 18 mesiacov až dva roky, v zajatí až 14 rokov. Mnoho líšok žijúcich vo voľnej prírode hynie ešte pred desiatym mesiacom veku, teda skôr, ako dosiahnu pohlavnú zrelosť. Líška hrdzavá je na život nočného lovca skvele vybavená. Jej oči sú špeciálne uspôsobené na videnie v tme. Za bunkami citlivými na svetlo sa nachádza ďalšia vrstva, nazývaná tapetum lucidum. Práve táto vrstva odráža dopadajúce svetlo späť a zdvojnásobuje intenzitu obrazu, ktorí líška vníma. V noci jej oči nazeleno svetielkujú. Výbornou pomocou pri hľadaní koristi je tiež sluch. Líška vníma dokonca aj nízkofrekvenčné tóny, ktoré spôsobí myška prechádzajúca trávou alebo dážďovka plaziaca sa po zemi. Jej uši dokážu zachytiť zvuk, ktorí vydávajú ich štetinky. Na nohách jej dokonca rastú hmatové chlpy, ktoré pomáhajú lepšie sa orientovať. Jej potravou sú dážďovky, králiky, vtáky, hlodavce, hmyz, lesné plody. Potravu nežuje, len mäso zubami roztrhá na malé kúsky.
Výskyt a rozšírenie: Pôvodne žijú v Severnej Amerike, Európe a Ázii. V polovici 19. storočia bola vysadená v Austrálii. Územie jednej líšky zaberá plochu 10 hektárov v meste a až 2000 hektárov vo voľnej prírode. Tento nočný lovec, blízky príbuzný domáceho psa, žije ponajviac v rovinatej krajine, v poslednej dobe sa však stále častejšie objavuje i v mestách.
Ochrana: Po dlhé stáročia človek líšku prenasledoval a lovil ju pre jej krásnu kožušinu. Vďaka svojej inteligencii a vynaliezavosti nieje priamo ohrozená. Stavy vo voľnej prírode občas zdecimuje výrazne krutá zima, ale v obývaných oblastiach líšok stále pribúda. Líška je jedným z najčastejších prenášačov vírusov besnoty. Ak sa besná líška stretne so psom a pohryzie ho, môže pes toto ochorenie opäť uhryznutím preniesť na človeka a spôsobiť mu tak veľmi vážné zdravotné ťažkosti. Hoci sú líšky po celé desaťročia prenásledované rozhrabávaním ich nôr i strieľaním, nebezpečie besnoty u nás nie je úplne zažehnané. Toto ochorenie je aj v súčastnosti na celom európskom kontinente vážnou hrozbou.


Srnec hôrny (Capreolus capreolus)

15. února 2009 v 17:54




Capreolus capreolus
srnec hôrny




Popis: Srnec je najmenším európskym predstaviteľom čeľade jeleňovitých. Má veľmi útlu, gracilnú stavbu tela, štíhle vysoké nohy a štíhly krk. Samec dosahuje dĺžku až 135cm a váži 32 kg. Samice sú oveľa slabšie a nenarastajú im parohy. Srnčia zver má v lete červenohnedú až hrdzavočervenú srsť. Srnčatá majú na sebe po narodení biele škvrny. V jeseni sa táto zver prefarbuje, dostáva dlhšiu a hustejšiu srsť sivej až tmavosivej farby. Neskoré prefarbovanie je príznakom choroby alebo celkovej telesnej slabosti. Srnce a srny sa správajú teritoriálne. Svoje územie si značkujú výlučkami pachových žliaz. Srnčia zver má tri pachové žľazy, medzi prstami zadných nôh, na zadných nohách a to na vonkajšej strane tesne pod členkom a medzi pučnicami. Srny vrhajú jedno až dve mláďatá. Asi po týždni už nasledujú matku a začínajú behať. Srnce sa dožívajú 10 až 17 rokov.
Výskyt a rozšírenie: Srnec je na Slovensku rozšírený po celom území od nížin Žitného ostrova až po lesnaté pásmo Vysokých Tatier. Patrí medzi autochtónnych zástupcov párnokopytníkov. Obľubuje lesnaté porasty prestúpené lúkami alebo poľami. Srnčia zver si vyhrabúva ležiská a srnec si stanovište označuje hrabaniskami. Je veľmi prispôsobivý a v poslednom čase sa celoročne zdržiava aj na otvorených priestranstvách Podunajskej nížiny.
Ochrana: U nás je srnec najpočetnejším kopytníkom. V kultúrnej krajine predstavuje srnec lesný najväčšie pôvodné lovné zviera


Kamzík vrchovský tatranský(Rupicapra rupicapra tatrica)

15. února 2009 v 17:51


Rupicapra rupicapra tatrica
kamzík vrchovský tatranský




Popis: Kamzík vrchovský tatranský sa vlastne vyvinul ako poddruh vo Vysokých Tatrách. Jedinečnosť kamzíka má svoj pôvod v izolovanom vývoji v dobe ľadovej, ktorá oddelila populácie kamzíkov v európskych a ázijských pohoriach. Tento reliktný párnokopytník bol popísaný v roku 1971 Ing. M. Blahoutom ako tatranský endemit. Kamzík vrchovský váži 24 - 36, zdravé jedince až 45 kilogramov. Jeho dĺžka tela je 100 až 136 cm a výška v kohútiku 78 až 90 cm. Celé telo je zarastené hustou srsťou, ktorá chráni kamzíky pred chladom. Srsť je v lete krátka hrdzavohnedá s tmavším sfarbením nôh a kamzík má pozdĺž chrbtice charakteristický červenohnedý pás. Na spodku je hnedosivá, na bokoch červenohnedá až hrdzavá. Sfarbenie hlavy je menej kontrastné, pretože tmavé partie sú hnedé a svetlé partie žltobiele. Čiernohnedá srsť je na nohách, na temene hlavy a na ušiach. Na žltobielo až bielo sú sfarbené oba lícne pruhy ako aj čelový pruh a hrdlo s bruchom. Svetlý pruh sa tiahne cez oči až k pysku. V zime je srsť veľmi hustá, hrubá, hnedočierna až čierna s bielymi miestami na časti hlavy. V zime, na jeseň a na jar je srsť kamzíka sfarbená hnedočierno až na čierno , s bielou partiou v tvárovej časti, kde cez oči prebieha až k pysku tmavý pás. Srsť naspodku tela a ešte okolo ritnej škvrny zostáva žltobiela. Kamzice môžeme v zime už na diaľku rozoznať podľa svetlej škvrny na stehnách. Svetlé sfarbenie srsti plynule prechádza od zrkadla (zrkadlo je svetlé sfarbenie srsti v okolí ritného otvoru) až do tmavej farby na nohách.Kamzík vrchovský žije v diferencovaných skupinách, aktívny je cez deň. Jeho charakteristickým biotopom je horná hranica lesa- okolo 1700m nad morom. Ruja kamzíkov prebieha v októbri( väčšinou až koncom októbra) až v decembri, samice rodia jedno, zriedka dve mláďatá v máji alebo v júni. Mláďatá cicajú pol roka, už po dvoch mesiacoch žerú aj rastlinnú potravu. V prvom roku im začínajú rásť rožky, ktoré sa v druhom roku zahýnajú. V normálnych podmienkach sa dožíva 15- 20 rokov. Kamzíky sa živia hlavne bylinami a lišajníkmi.
Výskyt a rozšírenie: Najobľúbenejšími stanovišťami pre kamzíkov sú vysokohorské alpínske lúky. Vďaka svoje] húževnatosti a vitalite dokážu kamzíky prežívať v drsnom vysokohorskom prostredí Západných, Vysokých a Belianskych Tatier a nikde inde na svete ( teda vo Vysokých Tatrách, ale aj v Nízkych, kde bol zámerne vypustený). Areálom ich výskytu sú oblasti nad pásmom kosodreviny. V núdzi zostupujú do nižších polôh, kde ohrýzajú mladé výhonky kosodreviny a jarabiny. Nikdy však nezostupujú pod hornú hranicu lesa. (najviac sa zdržiavajú na trávnatých lúkach vo výškach okolo 2000 m.n.m, teda v alpínskom stupni) Tieto zvieratá totiž bez problémov prekonávajú veľmi ťažký terén.
Ochrana: Tatranská populácia za evolúcie dlhých tisícročí dosiahla ekologickú i genetickú stabilizáciu na malých priestoroch, aj keď cestou príbuzenských depresií za príbuzenského kríženia. Kamzík je vysokohorská antilopa, ktorá v súčasnosti na Slovensku patrí medzi kriticky ohrozené druhy živočíchov. I napriek prísnej ochrane však kmeňové stavy sústavne klesajú. Tento zlom nastal už v šesťdesiatych rokoch a klesajúca tendencia pretrváva až podnes






Daniel lesný ( Dama dama )

12. února 2009 v 16:39 | riso11






Popis: Daniel škvrnitý je cicavec z čeľade jeleňovité. Je pôvodom z teplejšej stredomorskej oblasti. U nás žije v pahorkatinách. Patrí medzi prežúvavé párnokopytníky. Hlavným znakom tohoto druhu sú parohy, pri koreni sú oblé, dvojvetvové a hore sa rozširujú do predĺženej lopatky s výbežkami na okraji. Parožie si daniel vytĺka v auguste, asi dva-tri týždne neskôr ako jeleň. Daniel škvrnitý je omnoho menší od svojho ušľachtilého príbuzného - jeleňa. Celková jeho dĺžka vrátane 19 centimetrov dlhého chvosta je 1,7 metra a je 90 centimetrov vysoký, staré samce bývajú 1,8 metra dlhé, na meter vysoké, vzadu ešte o 5 - 6 centimetrov vyššie. Od jeleňa sa daniel líši kratšími a slabšími nohami, farbou, pomerne silným trupom, kratším krkom a dlhším chvostom. Z našich domácich druhov zveri nehonosí sa žiadny tak častými rozdielmi v sfarbení ako daniel, a to ako aj v rôznych ročných dobách, tak aj podľa staroby. V lete je daniel zvrchu na stehnách a na konci chvosta hnedočervený, zospodu a na vnútornej strane nôh biely, okolo papule a očí má čierne krúžky. Chrbtové chlpy má pri koreni do biela, uprostred červenohnedé a na konci čierne. V zime je povrch hlavy, krku a uší hnedošedý, chrbát a boky do čierna, spodok tela popolavý, niekedy do červenkasta. Často sa daniele vyskytujú úplne biele, ktoré nemenia farbu po celý rok a ktoré v zime mávajú len o niečo dlhšiu srsť. Niektoré daniele bývajú v mladosti žltkasté; čierne sa vyskytujú zriedka. Koža danielov sa viac cení ako jelenia, pretože je vláčna. Spôsobom života a pohybmi sa daniel škvrnitý jeleňovi veľmi podobá. Obidve tieto zvieratá majú rovnako vyvinuté zmysly a takisto ich duševné schopnosti sú si rovnaké. Daniele nie sú také plaché a opatrné ako jelene. Rýchlosťou, svižnosťou a obratnosťou daniel sotva zaostáva za jeleňom, obidva druhy sa však líšia spôsobom behu, lebo daniel dvíha v cvale vyššie nohy. Jeho chôdza je veľmi úhľadná, ľahko cvála a dokáže preskočiť aj 2 metre vysokú stenu. Podľa potreby i dobre pláva. Keď odpočíva, je na zložených nohách, ale nikdy si neľahne na bok. Keď si ide kľaknúť, padá najprv na predné nohy, ak vstáva, vždy sa zdvihne zadnými nohami. Daniel aj jeleň sa pásu rovnako, daniele však častejšie olupujú zo stromov kôru, a preto sú škodlivejšie. Je nápadné, že naše daniele žerú niekedy aj jedovaté rastliny, po ich strávení hynú. Danielica je oplodnená 32 týždňov a v júni rodí 1-2 mláďatá, ktoré majú po narodení mliečne hryzáky a cicajú mlieko dotiaľ, kým sa im nevyvinú mliečne črenovce na prijímanie rastlinnej potravy. Dosahuje vek až 25 rokov.

Výskyt a rozšírenie: Daniel sa vyskytuje voľne v prírode len v nižších polohách a pahorkatinách, obľubuje najmä listnaté lesy, inak je typickou zverou našich zverníc. Obľubuje teplo, veľmi rád sa vyhrieva na slnku v ležiskách. Daniele sa trvale držia svojho stanoviska. Žijú vo väčších alebo menších stádach. Samce žijú oddelene od čried samíc s mláďatami. Čriedu danielíc vedie najskúsenejšia. Je však veľmi vhodným zvieraťom pre chov v obore. Rozhodne nie sú príjemnými spoločníkmi v zajatí práve tak, ako ostatné jelene.


Vlk dravý ( Canis lupus )

12. února 2009 v 16:25 | riso11


Popis: Vlk je najväčšia európska psovitá šelma, a aj najväčšia na Slovensku žijúca psovitá šelma. Meria 66 až 96 cm pri ramene, 102 až 147 cm od hlavy po základ chvosta. Dĺžka chvosta je 33 až 51 cm. Priemerná váha je od 27 do 45 kilogramov, ale môžu mať aj 18 či 80 kilogramov. Samice majú zväčša o 20% menšiu hmotnosť. Farba vlka môže byť sivá, biela, čierna, červená, hnedá a súvisí s prostredím kde žijú. Mláďatá majú tmavšiu srsť a modré oči, ktoré sa približne po 10 týždňoch zmenia na zlatožlté. Zrak je veľmi ostrý a vyvinutý hlavne na vnímanie pohybu. Vlk počuje až do frekvencie 80 kHz a vie zamerať jeden konkrétny zvuk, na otvorenom priestranstve počujú do diaľky okolo 8 kilometrov. Čuch hrá v živote vlka veľmi dôležitú úlohu, nos obsahuje 200 miliónov čuchových receptorov a v dobrých podmienkach vlci zavetria pach aj na 3 kilometre. Sú vysoko spoločenské, žijúce vo svorkách od 2 až do 30 jedincov, veľkosť svorky závisí od potravných podmienok. Rozmno-žovanie je dokonalé, postarajú sa oň najsilnejší jedinci svorky. Obdobie tehotenstva trvá osem až deväť týždňov. 3 až 10 šteniatok sa narodí v brlohu vykopanom na tento účel. Šteniatka sa rodia slepé. Matka sa o ne stará a kŕmi materinským mliekom šesť až osem týždňov.

Výskyt a rozšírenie: Žijú v súvislých lesných komplexoch a horských spoločenstvách v zmiešaných a ihličnatých lesoch s výskytom bukov, jedle, ojedinele borovice a smrekov. Obľubujú lesy rovné ako aj lesy prelínané tmavými hlbokými zrázmi a dolinami s bohatým výskytom raticovej zvery. V podstate sú veľmi plaché tvory zdržujúce sa v skupinkách, svorkách, žijúc a loviac spolu, čo najďalej od civilizácie. Revír vlčej svorky má v zime 20 až 50 kilometrov. V lete sa revír zmenší na 5 až 10 kilometrov. Vlkov u nás žije asi 150 a vyskytujú sa v Strážovských a Kremnických vrchoch, Malej a Veľkej Fatre, Kysuciach, Vysokých a Nízkych Tatrách.

Ochrana: Vlk dravý je jedným z najvýznamnejších kľúčových vrcholových predátorov limitujúcich veľkosť a ovplyvňujúcich zdravotný stav populácií voľne žijúcich bylinožravcov. Vlky sú na Slovensku prísne chránené.


Jeleň lesný (Cervus elaphus)

12. února 2009 v 13:48 | riso11



Jelenia zver žije na celom území našej republiky a obľubuje listnaté a zmiešané lesy s lúčkami. V súčastnej dobe odhadujeme jej počet u nás asi na 41 000 jedincov. Na našom území zaznamenávame dve formy jeleňa lesného. Na východe Slovenska je to jeleň karpatský, na západnom Slovensku žije prevažne jeleň stredoeurópsky. Karpatský jeleň má telo mohutnejšie a dlhšie silnejšie parožie ako jeleň stredoeurópsky. Na strednom Slovensku sú časté križence oboch týchto foriem. Karpatský jeleň dosahuje hmotnosť len 120 až 160 kg. Jeleníce sú asi o tretinu menšie ako jeleň. Letné sfarbenie srsti bývy červenohnedé a zimné hrdzavosivé, hriva tmavšia. Karpatský jeleň býva až sivočierny, len na zadku má svetlé zrkadlo. Prefarbovanie prebieha vždy na jar a na jeseň. Mladá a zdravá zver sa prefarbuje skôr ako staré a choré jedince.
Jelenia zver žije v čriedach, a to oddelene podľa pohlavia. Len ihličiaky a slabé trojročné jelene sa zdržiavajú pri čriede bezparohatej zveri. Počas dňa črieda odpočíva v lesných úkrytoch a navečer vychádza na pašu. Jej potravou sú trávy a byliny, na jeseň aj žalude a bukvice. V zime ohrýza mäkké listnáče - rakytu, osiku, vŕbu - a rada sa vyberie za potravou do polí. Pri väčšej zimnej koncentrácii môže narobiť v lese značné škody lúpaním kôry stromov a ohryzom sadeníc. Inak je to zver veľmi plachá. má výborný sluch i čuch, zrak má slabší, ale pohyb v okolí hneď registruje. Pri vyplašení niekedy bäká krátkym hlbokým hlasom.
mladému jelienkovi začnu rásť v 6. mesiaci pučnice, na ktorých do leta nasadí prvé parožie, sú to ihlice bez ružíc dlhé asi 30 cm. Toto prvé parožie zhadzuje v máji nasledujúceho roka a hneď sa mu začína tvoriť nové parožie, ktoré už má ružice a vetvy - zvyčajne je to šestorák alebo osmorák. Počas celého vývoja sú parohy obrastené hrubou prekvenou kožou, tzv. lykom. Rok čo rok nasadzuje parohy dlhšie, hrubšie, s väčším počtom vetiev. Kmeň parohu sa najprv končí hrotom, potom vidlicou a neskôr korunou. Každý rok jeleň zhadzuje parožie vo februári až apríli. Staršie jelene zhadzujú skôr, mladšie neskoršie. Vývoj nového parožia trvá asi 20 ťýždňov, takže koncom júla si už jelene vytĺkajú parožie na kroch a stromoch, teda zbavujú ho už odumretého lyka. Po 12 rokoch zvyčajne začína parožiu ubúdať sila, ubúda i počet vetiev, teda jeleň sa stáva tzv. spiatočníkom. Parohy sú vždy cennou trofejou poľovníka. Rovnako trofejou sú kelce, teda očné zuby v hornej čeľusti, ktoré slážia na výrobu krásnych šperkov.
Čriedy jeleňov sa začínajú v auguste rozpadať a jelene vyhľadávajú svoje každoročné obľúbené rujoviská. Niekedy takto putujú i niekoľko kilometrov. Ruja sa zvyčajne začína v prvej polovici septembra a trvá asi 4 týždne, podľa rujnosti jeleníc. Jelenice sa dostávajú do ruje už v druhom roku života a vyhľadávajú vhodné rujoviská. Tam čriedu jeleníc ovládne dospelý jeleň a snaži sa celú čriedu držať ča najviac pohromade. Ak sa mu niektorá jelenica vzdiali, zaháňa ju údermi parohov späť ku čriede a celú čriedu ochraňuje pred približujúcimi sa sokmi. Pri zmene miesta čriedu vždy vedie a stará skúsená jelenica, jeleň je vždy na konci čriedy. V tomto čase sa jelene ozývajú hlbokým hrdelným ručaním, ktoré býva najintenzívnejšie za chladného počasia večer a v noci. V teple a daždi prebieha tichá ruja. Skúsení poľovníci poznajú podľa ručania jeleňa, či ide o hľadajúceho jeleňa, alebo o hlavného jeleňa ovládajúceho čriedu, či naháňa rujné jelenice, alebo vyzýva soka na súboj, alebo len pokojne odpočíva.
Jeleň prvýkrát začína hlasovo prejavovať až v treťom roku, ale pomerne málo. Päťročné a staršie jelene už ručia často a sprevádzajú čriedu hlavného jeleňa ako bočné jelene v snahe odvábiť niektorú jelenicu. V takýchto prípadoch vznikajú tvrdé súboje s hlavným jeleňom. Zvlášť nebezpečné pri súbojoch sú jelene škodníky, ktoré majú parohy ukončené hrotom. Najintenzívnejšie ručia hlavné jelene, ktoré stále sledujú čriedu, odháňajú dotieravých sokov. Počas ruje zhodia i štvrtinu svojej hmotnosti, pretože nemajú čas ani na pasenie. Jelene staršie ako desaťročné mávajú menší počet jeleníc a ozývajú sa len dva-tri razy večer a ráno. Majú hrubý a chrapľavý hlas. Jelenice v ruji sa len zriedka ozývajú tichým nosovým öknutím.
Jelenia zver sa v letných mesiacoch a najmä v ruji rada kaluži v mlákach, čím sa ochladzuje a zbavuje kožných parazitov. Jeleň počas ruje často obíra parožie o konáre stromov a krov, alebo parohy vráža do zeme a vyhadzuje do vzduchu vytrhnutú trávu a mach. Na rujovisku nohami odhrabáva zem a potom si na hrabaniská zaľahne, aby sa ochladil. Miesta, kade sa rujný jeleň pohybuje, silne zapáchajú. Pach pochádza zo žliaz predkožke penisu a z vytekajúceho semena, ktoré tvorí na spodku brucha jeleňa veľkú tmavú škvrnu.
Po ruji jelene opúšťajú jelenice a dávajú sa do čriedy, ktorú vedie najmladší jeleň. Len veľmi staré jelene žijú po ruji samotársky. Oplodnená jelenica kladie po 34 týždňoch, teda koncom mája alebo v júni, jedno, zriedka dve mláďatá. Pred rodením sa oddelí od čriedy a otom sa s mláďaťom k nej opäť pridruží. Mláďatá majú bledoškvrnité sfarbenie, no škvrny do 3 mesiacov zmiznú. Cicajú najmenej štyri mesiace a pohlavne dospievajú v polovici druhého roku. Do týchto čias sa zdržujú v matkinej čriede. Matka si v ohrození bráni mláďa silnými kopancami predných nôh. Nepriateľmi jelenej zveri sú medvede a vlky, na mláďatá zaútočí aj rys.







Zdroj: text L.Michaelli- Naša zver
foto internet

Rys ostrovid (Lynx lynx)

9. února 2009 v 18:31 | riso11


Rys ostrovid (lynx lynx)- je najväčšia mačkovitá šelma, ktorá však bola už vo väčšej časti Európy stálym prenasledovaním vyhubená. Ostrovčekovite sa ešte vyskyuje v súvislých lesných oblastiach Balkánu, Škandinávie a východnej Európy. Vďaka celoročnej ochrane zachoval sa tento malý karpatský tiger v našej prírode. V súčastnosti je tu okolo 500 jedincov.
Zavalité telo rysa dosahuje dĺžku okolo 100 cm, výšku v kohútiku asi 70 cm a hmotnosť priemerne 25 kg, no vyskytujú sa jedince až 35 kg ťažké. Samice sú vždy o čosi menšie i ľahšie. Pre rysa sú typické belavé bokombrady na lícach pomerne malej okrúhlej hlavy, špicaté stojace ušnice ukončené asi 4 cm dlhými čiernymi štetôčkami a krátky, asi 20 cm dlhý kýpťovitý chvost, ktorý je v poslednej tretine čierno osrstený. Sfarbenie tela býva značne premenlivé, od žltočervenkavej až po hrdzavosivé. Po celom tele sú roztrúsené červenohnedé väčšie-menšie škvrny, ktoré majú niektoré jedince viac alebo menej výrazné, ba vyskytujú sa, aj keď zriedka, jedince i bez týchto škvŕn. V zime býva škvrnitosť menej výrazná ako v lete, spodok tela a vnútorné strany nôh sú biele.
Mohutné silné laby na nohách umožňujú veľmi dobre sa pohybovať aj po vysokom snehu bez výrazného zapadávania. Ich stopa je okrúhla a meria 8 až 10 cm, bez znateľných pazúrov, ktoré rys pri pohybe zasúva do pazúrových pošiev. Pri kluse sú stopy v jednej čiare, len pri prikrádaní ku koristi sa krížia.
Rys je najviac rozšírený v súvislejších lesných komplexoch stredných polôh, no zjavuje sa aj v kosodrevinovom pásme. Len zriedka schádza do lesov nižších polôh. Zvlášť obľubuje skalnaté lesné terény a teplé južné stráne. Jeho revír je dosť rozsiahly a má rozlohu až 30 km2 podľa hojnosti potravy. Značkuje si ho močom a neznáša vňom nijakých konkurentov. V jeho rajóne nestretneme ani líšku, ani mačku divú. Pomerne presne dodržiava svoje chodníky a v sliedení za korisťou prejde za jednu no trasu aj 20 km.
Žije samotársky a veľmi utajene. Cez deň odpočíva medzi skalami, v dierach pod vývratmi alebo v húštinách. Rád sa najmä v zime vyhrieva na slnku. Na lov vychádza v nočných hodinách. Len v odľahlých nerušených lesných partiách, prípadne pri veľkom hlade loví aj cez deň. Má výborne vyvynutý sluch i zrak. Po svojej koristi pátra z vyvýšených skál a vývratov a potom sa k nej proti vetru prikráda. Keď sa k nej celkom blízko doplazí, zaútočí na ňu jedným až 5 m dlhým skokom alebo niekoľkými kratšími skokmi. Ak sa útok nevydarí, korisť ďalej neprenasleduje. Rys svoju obeť zráža úderom na chrbticu a súčastne ju usmrcuje zahryznutím do krku. Potom z obete vylíže krv a požiera najprv vnútornosti, slabiny a stehná. Naraz neskonzumuje viac ako 3 kg mäsa, zvyšok koristi si zahrabe a často sa k nej vracia, keď sa mu nedarí uloviť ďalšiu korisť.
Z raticovej zveri loví najradšej srnčiu a muflóniu zver, jelenčatá, danielice a ich mláďatá i diviačatá. Jeho korisťou bývajú aj líšky, zajace, psy a mačky, veverice, plchy a drobné hlodavce, obojživelníky, vtáky hniezdiace na zemi. Požiera i väčší hmyz. Zriedka napadne aj ovce na paši a v podhorských usadlostiach domácu hydinu. No takáto návšteva ľudských obydlí bývy často príznakom besnoty. V núdzi požiera aj zdochliny a lesné plody.
Rysy sa pária koncom zimy. Samec vyhľadáva samicu podľa močových pachových značiek a potom prechodne žijú v dvojici. V tomto čase sa samce ozývajú zvláštnym hrubým mňaukaním. Inak rysy sú skúpe na hlasové prejavvy a len v nebezpečenstve hlasno prskajú a vrčia.
Po oplodnení rys opúšťa rysicu a tá asi po 70 dňoch vrhá v neprístupnom a dobre ukrytom brlohu najčastejšie 2-3, len zriedka 4 rysíčatá. Ich hmotnosť je najviac 300 g a sú belavo sfarbené a škvrnité. Po 12 dňoch sa im otvárajú oči. Rysica ich dojčí asi pol roka. Po druhom mesiaci berú už aj mäsitú potravu, ktorú im donáša matka. Rýchle rastú a čoskoro ich matka priúča spoločnému lovu. Pri matke ostávajú do párenia koncom zimy, keď ich samec odoženie od matky. Vtedy majú hmotnosť do 10 kg. Pohlavne dospievajú v treťom roku svojho života a dožívajú sa asi 16 rokov.
Stretnutie s rysom v prírode je vždy len šťastená náhoda. Táto veľmi opatrná šelma zďaleka uteká pred človekom. Človeka rys napadne len v bezprostrednej sebaobrane, ak je poranený a človek by sa chcel k nemu priblížiť alebo ak je napadnutý besnotou. V prírode má regulačnú úlohu - za obeť mu padnú zväčša také zvieratá, ktoré nemajú dobre vyvinuté zmyslové schopnosti alebo sú telesne slabšie. Vplýva teda na zdravotný stav najmä srnčej zveri.


Zdroj: text L.Michaelli - Naša zver
foto internet
 
 

Reklama